Zachovalý Opustený Kostol a Ubytovňa 💒 Ivan Donoval 💒 Urbex Dokument

Opustený kostol chátra takmer 2 desatročia a stále je krajší ako terajšie doteraz používané, No nedá sa považovať za sväté mieto. Pár preložených príbehov ktoré sa dajú dohladať na internete: .... ako šesťročné dieta som prežil peklo počas dvoch rokov v deckom domove v dolnom rakúsku prevádzkovanom mníškami ktoré sa o mna starali. bol som premiestnený, pretože moja mocná matka sa o mna už nechcela viac starať. Násilie tiež charakterizovalo metódy výchovy mníšok: ako napriklad pravítkom s ostrou hranou po prstoch, alebo špongie nasiaknuté mydlom a vodou , ktoré boli vytlačené do detských tvárí. Keď sme sa pri jedle rozprávali, tak sestry nas plácali lyžičkou na pery. „Strach bol môj hlavný pocit" ...... Chlapec je údajne týraný a znásilňovaný niekoľkokrát. Cirkev mu odškodňuje, mesto nie vec ktoru si do dnes pamatam je detský domov v dolnom rakúsku.v kúpeľni bola vaňa zo studenou vodou. V noci chodili mníšky z baterkami,a deti ktoré nespali, boli mníškami zbití v kúpeľni a hodený pod ladovu vodu až kým sa neunavili.Môj pobyt v deckom domove poznačilo vela veci ktoré som tam zažil.Násilie, sexuálne zneužívanie, nútená práca.keď hovorím o svojom detstve, znie to ako nekonečná nočná mora. Stále sa prebúdzam aj dnes. moje sny nie su len o tom ako ma bili mníšky, ale Aj o učiteľovi náboženstva, ktorý ma nadopoval tabletkami a pravidelne znásilňoval. znie to ako zlý sen, no bohužial to bola skutočnosť. jedneho dňa si ma jedna milá rodina vybrala, bol som štastný že budem mat domov, a rodičov ktorý ma vychovajú.všetko bolo fajn až kým pestunský otec došiel domov opitý zbil ma a znásilnil. Neviem, aké to bolo s vami, ale v poslednom čase som cítil vnútorný pocit ísť do deckeho domu kde som kedysi vyrastal,Minulý štvrtok som sa po 37 rokoch rozhodol vrátiť. Detský dom bol zatvorený v roku 2008.Hlavný vchod a kláštor boli zatvorené, ale vošiel som cez odomknutý bočný vchod do záhrady. Moja žena, ktorá ma sprevádzala, sa na jednej strane vydesila, pretože sme boli na sukromnom pozemku, na druhej strane bola rada, že som mal odvahu prekročiť „líniu".Zrazu boli spomienky predo mnou. Videl som nás, deti ako pracujeme na záhrade, zbieráme jablká na poli, hrabeme a pálime listy, umývame chodby.Potom som zavrel oči a počul som silné zvuky úderov a krik. Kričali na nás, mnišky a plieskali za rúcho a krk, búchali hlavou o stenu alebo o krabice až kým sme neplakali.Keď sme sa vrátili k autu, slzy mi stekali po lícach, tak že som to nedokázal zastaviť. Bolesť v duši je hlboká Minulosť treba nechať odpočívať, ale vždy opäť sa stáva, že bojujem so slzami, keď ma minulosť doháňa. Ale dnes sa často pýtam, prečo to všetko bolo? Neurobila som nič okrem toho, že som sa narodila ???? vždy som hovorila všetkým, že mám príjemné detstvo so svojimi adoptívnymi rodičmi, ale to nie je pravda, áno, otec bol milý a snažil sa porozumieť, ale Matka bola zlá, hysterická a veľa sa modlila,okrem toho ma často zbila.vo veku 14 rokov som stretla svojho brata a moju skutočnú matku, Brat nadával na našu matku aka je to suka, že nás dala do detskeho domova.Dnes sa čudujem, čo som urobila, že som sa dostala za mreže? V detskom domove bolo všetko zamknuté a všade boli mreže na oknách. Je toho viac ale nevôjde sa to do popisku.