S každým aplauzom prichádza aj veľa faciek. Vlastne nemôžem spyšnieť, divadelný bôžik je spravodlivý

Jeho meno je synonymom pre nekompromisnú profesionalitu aj emócie na javisku. Režisér a choreograf Ján Ďurovčík nedávno oslávil 55. narodeniny. Uznávaný umelec, ktorého široká verejnosť už dvadsať rokov vníma aj ako tvár tanečnej šou Let´s Dance, bol hosťom v novej relácii Rozhovory so Zdenom Gáfrikom. Možno aj vzhľadom na výnimočné momenty v jeho živote prišlo na bilancovanie, no ešte pred ním sa úprimne rozhovoril aj o súkromí. Priznal, že hoci by sa pre dieťa obetoval aj v dvadsiatke, až dnes to dokáže urobiť s absolútnym pokojom v duši. Jeho povestný zmysel pre disciplínu má hlboké korene v Michalovciach, kde vyrastal. V relácii zaspomínal na výchovu, ktorú označil za „kruto prísnu, ale spravodlivú“. Ďurovčík v rozhovore poodhalil aj zákulisie svojho fungovania v umeleckom svete. Prekvapivo priznal, že post principála vlastného divadla JANART nevníma ako splnený sen, ale skôr ako prostriedok na prežitie v slovenskej realite. „Beriem to ako nutné zlo k dosiahnutiu dobra. Povedal som si, že už nechcem zažiť to, aby mi zo dňa na deň stiahli vypredané predstavenia z repertoáru,“ vysvetľuje dôvody, prečo sa stal súkromným producentom. Napriek úspechom a titulom, ktoré lámu rekordy v počte repríz, zostáva nohami na zemi. Každý nový projekt je preňho novým začiatkom bez ohľadu na minulé zásluhy. „Absolútne nezáleží na tom, či ste na tom Mount Evereste umenia boli raz alebo stokrát. Vždy musíte začať v základnom tábore a s veľkou pokorou stúpať krôčik po krôčiku,“ vyhlásil tiež. V relácii Rozhovory so Zdenom Gáfrikom sa vrátime aj k jeho výchove a rodine, prvým kontaktom s tancom, spomienkam na štúdium v Belgicku či VŠMU. Dozviete sa aj to, prečo Ďurovčíka museli po 20 minútach vyviesť z vlastného predstavenia, ako vníma talenty typu Nely Pociskovej či Zuzany Mauréry, a prečo si myslí, že v umení je spravodlivosť v skutočnosti krutá.